( soundtrack k článku - Bedouin: Bufo )
Za posledné roky som sa so samovraždou, resp. s okolnosťami naznačujúcimi jej akútne riziko, stretol asi desaťkrát. Najvážnejší prípad sa stal nedávno (kvôli anonymite nebudem upresňovať, pred koľkými mesiacmi, koho sa týkal, kde, ani nič podobné) :
Sedím si v pozdnej večernej hodine pri compe, robím bežné veci, keď ma napadne pozrieť si prípadné nové maily. Áno, jedna správa tam je - " hmm, čože pekného mi píše? :o) "- poteším sa a otváram ju:
"Jano, prosím ťa, odkáž ľuďom, že ...." - čítam jej prvé slová a úsmev pomaly mizne. Zopár riadkov, a sme u konca. Zamrazí ma. Čítam ju ešte raz, potom ešte ďalší. Uvedomujem si, že sa vlastne lúči :-(
V hrudi chlad - cez srdce akoby mi v tej chvíli prúdila úplne ľadová voda - taký pocit som nikdy predtým nezažil.
S hrôzou pozerám na čas - daná správa je vlastne už pol hodiny stará! - Ak to naozaj urobil, možno mu už nebude pomoci ... prebohaaa!! - chytá ma panika.
Snažím sa ukľudniť sa, zachovať aspon ako-tak chladnú hlavu (ak je to v takej situácii vôbec možné) a konať logicky.
Najprv telefonát priamo jemu. 'Účastník je nedostupný...' - hláška typická pre prípady vypnutého telefónu. Ešte jeden pokus. Rovnaký výsledok.
Telefonát kamošovi vyznajúcemu sa v technológiách - "Dokáže polícia vystopovať / sledovať telefón, ktorý je vypnutý??" - "Nedokáže". Začína to byť drsné: Ak to šiel spraviť niekam von (rieka, železnica, les ...), tak ho nebude možné nájsť. Ak u seba, tiež nie, lebo jeho miesto pobytu poznám len veľmi nepresne, božeeee ...
Ďalších pár volaní, našim spoločným známym. Prvý síce dvíha, ale poradiť - upresniť vhodné miesto hľadania - nevie. Druhý... nedvíha; je už takmer polnoc a v takom čase už niektorí ľudia úmyselne ignorujú. Prípadne spia. Ďalší mi na um neprichádzajú .. a čísla na blízkych príbuzných dotyčného sa mi na internete nájsť nedarí.
Situácia začína byť zúfalá - Aj kebyže zalarmujem políciu, tak ho cez ten vypnutý telefón nenájdu, detto jeho prechodnou 'adresou' by som im moc nepomohol (v danej oblasti je možno až niekoľko tisícov domácností)... Kuaaa, prečo som sa ho, kým bol ešte živý, na to jeho bydlisko nespýtal presnejšie?!? - nadávam si.
( prosím nepomýliť si ho s osobou, ktorej nedohľadateľnosť som spomenul v inom nedávnom článku; navzájom nesúvisia )
Jedinými, ktorí (a aj to len možno) budú vedieť pomôcť, sú jeho príbuzní - áno, tí ktorých čísla som nevedel vyhľadať, ich adresu si však pamätám spred niekoľkých rokov, keď som tam párkrát bol. Musím teda vyraziť za nimi... "Budeže to radosti", keď im takto v hĺbke noci prídem zvestovať, že ich blízky už možno nie je medz.... :_(
Ešte rýchly pohľad do máp... a nasadám do auta, predo mnou pár desiatok km. V rámci nich aj dotankovanie, keďže bohužiaľ jazdievam takmer na rezervu ... uviaznuť v takejto situácii niekde bez šťavy, bolo by na šľaktraf. Z pumpy mu znovu skúšam zavolať .. stále vypnutý.
Celou cestou si opakujem nerob to .. nerob to .. nerob to .. nerob to .. nerob to ....... - prosím ho na diaľku :-/
Po asi pol hodine pristávam v mieste určenia a v duchu si pripravujem prvé slová pre nich. Pri vystupovaní z auta ma ešte napadne skúsiť znovu zavolať priamo jemu - či predsalen...
"Prežil som to, privolal som si pomoc, som už v poriadku ... dík, nemusíš chodiť...." vraví mi, úplne mátožným / mŕtvolným hlasom. V duchu sa radujem.. ale pre istotu sa ešte raz pýtam, či niečo nepotrebuje, či má pri sebe niekoho, atď... Lúčime sa.. začínam rozdýchavať.
Bola to asi najhoršia hodina v živote; porovnateľné boli asi len úmrtia starých rodičov, ale vlastne ani tie neboli až takými náhlymi šokmi ako toto teraz.
Ten desivý pocit bezmocnosti, že aj keď človek urobí maximum, tak to možno nebude stačiť na záchranu. A ten ľad v hrudi v prvých momentoch, to si nepamätám ani z tých najťažších depresívnych záchvatov. nj ...
Nasadám a odchádzam späť. Pomaly - ako keby podvedomo potrebujúci stráviť nejaký čas úplne mimo; medzidedinskými úsekmi idem skoro krokom ......
Doma pristávam niekedy po druhej v noci ... pred zaľahnutím mu ešte píšem krátky odkaz, takú zmiešaninu radosti a šoku zo zažitého, niečo v zmysle - vitaj naspäť. ale druhýkrát to už nesprav, lebo dostaneš na holú ;-) - trochu nemotorný pokus o čierny humor.
O pár dní neskôr sa vidíme. Hovorí a ukazuje, ako to spravil. A aj že aká vec mu to 'prekazila' - defakto len náhode môžeme vďačiť, že tu zostal; pri tom pomyslení mi behá mráz - niekedy doslova len ten vlások, malá nenápadná 'výhybka', rozhoduje o tom, či bude život pokračovať, alebo sa končí.
Na ten náš krátky 'mŕtvolný' telefonát si nespomína, detto aj mojou nočnou jazdou je prekvapený, nepamätá si ju ... samovražda je veru kvalitný 'reset' hlavy.
Bavíme sa aj o bežných veciach - práci a podobne. Dobré znamenie - nezostáva furt zahĺbený len do tých temných myšlienok, ale mu myseľ zamestnáva aj niečo iné. Pár otázok o liečbe, psychoterapii, a podobne... Na záver "fajn, drž sa !! " .......
atď atď - vývoj v ďalších mesiacoch už nie je predmetom tohoto článku
Môže ešte vzniknúť otázka, či som mu potom nevyčítal tento hrozný zážitok, nevynadal mu do slabochov, alebo podobne.
Nie, podobné reči - Stupídne Kydy (šlahajúce bičom, bez kúska empatie) adresované samovrahom, doslova neznášam!! Nadávky a výčitky sú to posledné, čo samovrah či depresívny človek potrebuje. Bych to doslova mlátil po hube - tých pindačov proti samovrahom... že ich zem vôbec dokáže nosiť!
Ono, tento môj postoj k dep. a samovr. (".. Jano, ty budeš asi jediný, kto ma v tomto dokáže pochopiť ...") bol zrejme dôvodom, prečo tú rozlúčku poslal práve mne.
Popravde som však rád že ju napokon nebolo treba ísť nikomu doručiť - fakt neviem jak by som to zvládol :/
Záverom:
- Tým, ktorí kráčajú po dne, držím silno palce.
- pre ostatných: Buďte všímaví, nečakajte kým sa veci dostanú až do finálneho štádia, sami ponúkajte pomoc ..... jednoducho: Ne buď te Ľa ho staj ní !!!
Téma ešte nie je vyčerpaná, autor však áno, ďalšie temnoty teda až nabudúce
